Iná ukážka, báseň s názvom x x x: „Stačí obyčajný / ostrý rým / ja svoje srdce / otvorím / Pre radosť / Pre bolesť / Pre súzvuk riek / Ak stretnem báseň / objímem / jej štíhly driek." Moje pocity? Prvoplánové, bez objavnosti: ako jeden z nekonečného radu básnikov, ktorí nie sú básnikmi.
V básni Láska na kríži má verše „Krváca / srdce Márii / ako výkrik Boha / v poslednej árii" - s tým zásadne a absolútne nesúhlasím: Boh, ak má byť večný, nemôže poznať poslednú áriu; vo večnosti nič nie je posledné. Aj Kristov kríž dávno spráchnivel a atómy z neho sú už v iných predmetoch.
Báseň Medzi obrazmi prináša ďalšie verše, s ktorých obsahom nemožno súhlasiť: „Ukrižovaná jeseň plače / až mi srdce zmoklo /Z jedinej slzy rieka / z dvoch celé more / pána Hemingwaya / kde starec nikdy / nechytí svoju veľrybu" - tvrdím, že tam, kde starec nikdy nechytí svoju veľrybu, nemôže byť Hemingway: spisovateľ tvoril o húževnatosti, schopnostiach a nepoddajnosti človeka, to si básnik nevšimol?
Ďalšia bezmenná báseň označená štyrmi hviezdičkami ****: „Radosť - ranná káva / nad ňou cigaretový dym / Báseň v nej ako loďka pláva / a slovo horí s cigaretou / pilo by, no nemá s kým" - odkazujem: menej piť a viac rozmýšľať o košatosti veršov.
Básnik ma nepočul. V básni Ruky na úver venovanej otcovi sa rozohňuje: „ja pijem z rúk / môjho otca na úver // na stole prázdny pohár" - pred chvíľou nemal s kým piť, teraz pije z rúk svojho otca, týmto tempom zanedlho napíše Ódu na bleskovú cirhózu.
Ďalšiu báseň nazval Otcovská a pre zmenu ju venoval synovi (toto nebude Oidipovský komplex). Dozvieme sa z nej, že „Boh to pochopil". Bodaj by VŠEVEDÚCI niečo nechápal!
A už prichádza báseň Starému otcovi (uvažujem, či má básnik veľmi početnú rodinu): „Básňou žiť svoj / vlastný život / kým to bude treba". Navrhujem - a čo keby písal básne a svoj život žil on sám?
V tejto chvíli básnik odskakuje od rodiny a ďalšiu báseň Raňajšia siesta venuje Marte: „Dotýkam sa ťa / ako básnik slova / znova a znova // Noc ponorená do lásky / ktorá nepozná hranice / pomaly bledne / a ja preklínam ráno / že svitá// Ráno ponoríme svoje city / do kávy / nalejeme si čistého dňa / cez ktoré presvitá / striebro našej noci." Sú to silné slová, najmä vzhľadom na to, že zanedlho príde iná báseň nazvaná Rozchod venovaná tej istej Marte, medzitým sú básne venované Ľudmile a vzápätí je tu báseň Decembrová neha venovaná Janke. Akoby básnik bol žena v prechode, tak mu city lietajú. Sila slov sa tu premieňa na slabosť veršov takým tempom, až sa básnické kolená podlamujú: „Pomaly dopitá fľaša / Hodiny umierajú / od smädu" (Rozlúčková) venovaná Ľudmile V. „Na dne pohára / zúri búrka" - Dažďová odysea venovaná Ľudmile V. Je čas / naliať si prejasnenej vody / Slzu rozbiť na črepy / ako prázdny dom / Nemyslieť vôbec na návrat" - Rozchod, báseň venovaná Marte. „A každá báseň / vo svadobnom závoji / je ruža pre teba."
Táto zbierka, dokument hĺbky básnikovho myslenia, je zároveň svedectvom o utkvelom nutkaní venovať niekomu báseň: x x x x x (Jane), Biela báseň (Florovi Cubjakovi), Vyznanie (mame), Ruky na úver (otcovi), Otcovská (synovi), Raňajšia siesta (Marte), Starootcovská (Za starým otcom), Rozlúčková (Ľudmile V.), Dažďová odysea (Ľudmile V.), Rozchod (Marte), Decembrová neha (Janke), básne Básnické vyznanie a Telegram do neba (Vojtechovi Kondrótovi), Babenkino srdce (Za starou mamou), Spomienková (Za Karolom Pémom). Keby básnik venoval toľko úpornej snahy priamo veršom, koľko námahy vložil do venovaní, mohli z toho byť výnimočné verše...
(...pokračovanie...)