." Tak nejako je to s každým umením, aj s poéziou. Preto ukazovateľ typu „Svoje básne publikovala časopisecky najmä v Literárnom týždenníku" o kvalite jej literárnej výpovede až tak veľa nenapovedá. Hovorí nám iba toľko, že mala to šťastie a rozhodli sa ju opakovane publikovať. Lebo sú aj iní - a lepší autori - ktorých nikto na stranách tohto literárneho periodika nikdy nevidel. No taktiež to neznamená, že sa Patrícia Aratóová-Gallová nemôže stať dobrou poétkou. Zatiaľ jej vyšla útla zbierka Piaty element - básnická prvotina, odrobinka v poetickom mori tohto sveta.
Aká je táto odrobinka? Dvadsaťsedem prevažne kratučkých básní je náznakom, že sa z poétky môže vyvinúť zrelý básnický kvet. Zatiaľ pôsobí viac ako básne na hojdačke, nie ako rovnomerný prúd básnickej výpovede. Niečo sa jej podarí, niečo napísala „len aby verš sedel". V básni Osud sa napríklad zaujímavo rozbehne veršom „Tichom zdraví strážca brány", aby vzápätí pokračovala úplne kostrbato, rozpačito: „Koleso sa ďalej točí, / osud, ten má suché oči,". O čo krajšie zneje úvod básne Túžba: „V tvojich dlaniach úkryt nájdem, / na hranicu vášne zájdem, / keď sa dotknem tvojich úst."
Menej objavná, priam od Ježiša Krista ukradnutá, je druhá časť veršovačky z básne Po bodľačí: „Prídem o pár kvapiek krvi / POSLEDNÍ RAZ BUDÚ PRVÍ." No tá istá autorka vie biblické výroky zužitkovať aj podstatne duchaplnejšie: „Prachom som a v prach sa zmením, / svoje túžby v sny premením, / nezasejem holú púšť" (báseň Túžba).
Štefana Baláka prekvapila hĺbka a zrelosť autorkinho myslenia, nekonvenčnosť básnického pohľadu na oblasť najintímnejších medziľudských vzťahov, až po tie celospoločenské: „Je zrejmé, že ide o autorku s vlastným pohľadom na svet, spoločnosť, na všetko, čo prináša dnešný život." To by však mala byť autorská samozrejmosť, nie nejaká špeciálna výsada, prednosť. Dopočul som sa, že z autorkinej prvotiny zostal uveličený aj jeden z popredných súčasných slovenských básnikov, Pavol Janík. Dám obidvom zapravdu, až si prečítam aspoň päť básnických zbierok mladej Bratislavčanky (1971), ktorá však zase nie je až taká mladá, aby nemala širšie skúsenosti - časť života prežila v zahraničí, a to vyspelom, v západnom Nemecku a vo Francúzsku, má za sebou štúdium na univerzite, aj školu života. Nech je jej tvorba iba taká silná a presvedčivá, ako je jej báseň Rozhranie: „Kde sa končí tvrdosť? / A kde začína neha? / Možno zamatom dotykov, / keď mráz chrbtom behá. // Dušou, čo si ma pohladil, / dychom fantázie, / s krvou mi prenikla do žíl, / ňou mi srdce bije..." Poetický náboj v sebe autorka nosí, a nie malou svojou časťou ho aj prejavuje. Teraz treba chytať nápady z povetria a cizelovať, cizelovať!
14. 8. 2009
(...pokračovanie...)